Byť sám so sebou
Jeden dobrý priateľ mi raz dávno povedal: Vieš, to je tak, najprv sa musíš naučiť byť sám so sebou, až potom môžeš byť skutočne aj s druhými. Vtedy ma tá myšlienka mimoriadne zasiahla a prekvapila. Znela tak paradoxne a pritom pravdivo. Čím viac som nad ňou rozmýšľal, tým viac som sa s ňou stotožňoval a tým viacej mi dávala zmysel.
Učil som sa nevyhýbať situáciám, kedy som mal byť sám. Naopak, využíval som ich na sebareflexiu a zamýšľanie sa nad vecami. A naozaj som sa potom cítil slobodnejšie v spoločnosti druhých.
Pretože ak je to naopak, a my vyhľadávame spoločnosť preto, lebo nechceme byť sami, v skutočnosti druhých využívame na riešenie nášho problému osamelosti a prekrytie iných problémov, ktorým sa bojíme čeliť. Ľudia sa vtedy s nami necítia dobre, lebo cítia ťažobu, ktorú na nich prenášame. Ťažobu nároku na vyplnenie našej osamelosti a liečenie našich komplexov.
Myslím si, že za pocitom osamelosti je hlbšie osobné presvedčenie, že nás Boh (alebo druhí) nemôže milovať, ak vie (vedia), akí v skutočnosti sme. A pritom, akokoľvek je to neuveriteľné, našou výzvou a cestou je spoznávanie reality, v ktorej nás Boh dokonale miluje a prijíma takých, akí sme. Ak uvidíme túto pravdu, osamelosť a strach sa začnú rozplývať ako para vo vetre.
Takisto nás k pocitu osamelosti môže tlačiť aj vlastné neprijatie samých seba. Vidíme na sebe najmä svoje chyby a všetko, čo nás delí od dokonalých predstáv o sebe samých. Príliš sa sústredíme na tieto “nedostatky” alebo “prekážky” a tým im dávame silu. Nedokážeme prijať samých seba, lebo nenapĺňame našu ideálnu predstavu o nás.
Lenže ako nás majú prijať druhí, keď nedokážeme prijať samých seba? Upustime trochu od našich súdov, prísnej optiky a vysokých nárokov. Dajme si pohov a uštedrime si trocha súcitu, trocha empatie a milosti. NIKDY nebudeme dokonalí, môžeme byť len dokonale prijatí. Nikdy nebudeme morálne dokonalí - môže nám byť len dokonale odpustené. Nikdy nebudeme dokonale milovať - môžeme byť len dokonale milovaní.
V biblickej knihe Izaiáša 41:10 Boh hovorí: “Neboj sa, veď som s tebou, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilním ťa a určite ti pomôžem, veď ťa podopieram spravodlivou pravicou.”
V 1. Petrovom liste sa píše: “Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás vo svojom čase povýšil. Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.”
V Žalme 147:3 je napísané, že Boh uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje im rany.
Až keď sa prestaneme snažiť byť dokonalí, keď budeme mať so sebou trocha súcitu a prijmeme milosť, zahrnutie láskou, dokonalý Boží dotyk, až vtedy sa stávame slobodnými. Slobodnými od nereálnych nárokov a očakávaní. Slobodnými v prijatí takých, akí sme. A v tejto slobode sa paradoxne oveľa ľahšie zbavujeme svojich slabostí a nedokonalostí, učíme sa zdravo milovať, byť súcitnými a príjemnými spoločníkmi. Ak sme extrémne prísni a nároční na seba, sme nároční aj na druhých. Nie je im s nami dobre. Až v prijatí milosti sa môžeme stávať milostivými aj k druhým. Svet túto milosť potrebuje.
Je podstatný rozdiel medzi samotou a osamelosťou:
Prečo páchajú populárne rockové hviezdy samovraždy? Sú predsa obklopení ľuďmi, ktorí ich obdivujú a chcú byť s nimi. Niektorí by dali čokoľvek, aby s nimi mohli stráviť aspoň jeden deň. A pritom sú tieto “hviezdy” vnútorne tak osamelé. Ani v miliónoch svojich fanúšikov a obdivovateľov nenachádzajú úplné prijatie a skutočnú lásku. Oni už zistili, že ani desať miliónov followerov na Instagrame či TikToku im nezabezpečí šťastie. Treba hľadať inde. Dokonalú lásku, prijatie i odpustenie nám môže dať len ten, kto nás SKUTOČNE pozná. “Vy však máte aj všetky VLASY na hlave spočítané”, hovorí Ježiš. Tak sme poznaní.
“Skutočný dôvod, prečo tak málo ľudí verí v Boha, je ten, že neveria, že aspoň Boh by ich dokázal milovať”, povedal Thomas Merton. Taktiež povedal: „Človek, ktorý sa bojí byť sám, sa bude paradoxne vždy cítiť osamelým, bez ohľadu na to, koľkými ľuďmi sa obklopuje. Ale človek, ktorý sa v samote a rozjímaní naučí zmieriť sa so svojou osamelosťou a uprednostní jej realitu pred ilúziou čisto ľudského spoločenstva, spoznáva neviditeľné prepojenie s Bohom.“
Juliana z Norwichu to vyjadrila krásne: „Boh je našej duši bližšie, ako sme my sami.“
O prijatí seba a druhých Merton zase hovorí:
„Počiatkom lásky je rozhodnutie nechať tých, ktorých milujeme, aby boli dokonale sami sebou, odhodlanie nesnažiť sa ich zmeniť, aby viac vyhovovali nášmu obrazu o nich. Ak v našej láske k nim nemilujeme to, čím skutočne sú, ale iba ich potenciálnu podobnosť s našou predstavou o nich, potom ich nemilujeme: milujeme iba odraz nás samých, ktorý v nich nachádzame.“